Formulár bol úspešne odoslaný
Ďakujeme.
URL adresa webu: https://standard.sk/
Skóre udelené komisiou: 6,6 (aktualizované 15. 10. 2026) (pôvodný posudok)
Internetový denník Štandard vychádza od novembra 2020. Pri jeho vzniku v úvodníku napísal šéfredaktor Jaroslav Daniška, že „Štandard chce vyvážiť mediálny priestor, ktorý dnes neodzrkadľuje politickú a spoločenskú realitu na Slovensku. Novinári z hlavných médií čoraz otvorenejšie sympatizujú s progresívne-liberálnymi stranami a politikmi, čo vytvára nerovnováhu, ktorá je v pluralitnej spoločnosti neprirodzená a škodí politike, spoločnosti aj samej novinárčine.“ Štandard sa „hlási k hodnotám slobody, otvorenosti, vlastenectva a hľadania pravdy.“
Na svojom webe má denník prehľadne zverejnené mená a fotografie členov redakcie, vedenia, dozornej rady, ako aj akcionárov, čo je typické aj pre dôveryhodné média. Rovnako môžeme na webe Štandardu nájsť aj ich princípy.
Medzi svojimi princípmi uvádza Štandard aj ,,Konzervatívny pohľad na svet“, ktorý dopĺňa napríklad o dôstojnosť ľudského života, ochranu menšín či povinnosť silných voči slabým. Napriek tomu portál opakovane šíri nenávisť voči LGBT+ komunite, má výrazne anti-migračnú rétoriku a zameranie a jeho diskurz sa často zhoduje s diskurzom krajnej pravice. Vo svojich princípoch píše aj o tom, že zastáva liberálny poriadok, pričom v článkoch autori často využívajú pojmy ,,liberalizmus“ či ,,progresivizmus“ na hanlivé označenie a diskreditáciu politických oponentov.
Väčšina problematického obsahu webu bola publikovaná v sekcii “Názory”. Ani pri názorových textoch by ale nemalo dochádzať k manipulácii, klamstvám či zavádzaniu. Názory autorov článkov navyše často inklinujú ku krajnej pravici.
Za vznikom portálu Štandard stál bývalý redaktor .týždňa a Postoja Jaroslav Daniška a televízny producent a režisér Peter Núñez. Daniška až do januára 2025 pôsobil ako šéfredaktor, Núñez bol akcionárom a predsedom predstavenstva denníka. Zástupcom šéfredaktora bol Peter Števkov, ktorý predtým pôsobil v Parlamentných listoch a ako šéfredaktor Denníka S. Denník S parazitoval na značke Denníka N a musel sa premenovať na Denník Slovensko. Denník S/Slovensko v minulosti tiež figuroval na zozname projektu Konšpirátori.sk, po prehodnotení z neho tesne vypadol.
V septembri 2022 denník Štandard ohlásil „jednomiestnu miliónovú" investíciu od švajčiarskej investičnej spoločnosti Saidler & Co., s prísľubom možného ďalšieho balíka financií „dvojmiestneho miliónového čísla“ na pokračujúci rast média. Povaha a rozsah tejto investície, ktorá sa svojou štedrosťou a nejasným pozadím financií vymyká štandardom slovenského mediálneho trhu, vyvolal rad otázok a pochýb, na ktoré reagoval šéfredaktor Daniška vyhrážkami žalobou.
Peter Núñez bol v júni 2024 na pozícií predsedu predstavenstva spoločnosti Statement Media Central Europe nahradený Martinom Saidlerom. V januári 2025 odišiel z redakcie šéfredaktor Jaroslav Daniška. Dôvodom mala byť údajne odlišná predstava o riadení a budúcnosti média medzi ním a vydavateľom. Niekoľko dní pod Daniškovom odchode opustilo redakciu viacero redaktorov, medzi ktorých patril napríklad zástupca šéfredaktora Peter Števkov, Dag Daniš, Vladimír Palko či Tomáš Dugovič. Osem novinárov, ktorí odišli z redakcie denníka Štandard, založilo v júni 2025 portál Marker, ktorý sa nachádza na zozname webov s pochybným obsahom projektu Konšpirátori.sk.
Po odchode Danišku, Núñeza a ohlásení odchodu ďalších redaktorov sa novým šéfredaktorom stal Gabriel Koscelanský, ktorý predtým pôsobil v agentúre SITA a denníku Plus jeden deň. Zástupcom šéfredaktora sa stal Igor Matloň, ktorý bol kedysi šéfredaktorom portálu parlamentnillisty.sk. Portál bol kedysi zaradený v zozname problematických webov portálu Konšpirátori.sk, neskôr bol ale zo zoznamu vyradený.
Štandard medzitým prijal aj ďalších nových redaktorov, vďaka ktorým dochádza k jeho prepájaniu na medzinárodnú krajne-pravicovú sieť autorov. Za zmienku stojí nový rakúsky prispievateľ Rene Rabeder z The Statement, krajne pravicový autor, ktorý v minulosti podľa rakúskych novín Profil tvrdil, že ,,krajne pravicové Identitárne hnutie by vôbec nemalo byť klasifikované ako krajne pravicové, vyjadril sympatie k súkromným milíciám v USA, ktoré by boli pripravené na občiansku vojnu v prípade odvolania bývalého prezidenta Donalda Trumpa, pred voľbami do Národnej rady v roku 2019 varoval pred utajovanou novou vlnou utečencov, vystupoval proti „globalistickému impériu a opísаl televízne seriály ako napríklad „Tatort“ ako „čisté formáty prevýchovy pre dospelých, v ktorých sa opakovane zobrazuje obraz „pravicového násilia a blahodarné výhody otvorenej multikultúrnej spoločnosti.”
Ďalší autor, Felix Böllmann, je z viedenskej pobočky radikálnej Alliance Defending Freedom International, lobistickej skupiny šíriacej nenávisť voči LGBT+ ľuďom a presadzujúcej fundamentalistické poňatie kresťanstva. Na webe Štandardu je uverejnený jeho text o eutanáziách.
V neposlednom rade je to Birgit Kelle, nemecká novinárka a krajne pravicová kritička genderových štúdií či LGBT+. Známa je napríklad podporou konzervatívnej anti-gender iniciatívy ‘Demo für Alle’, ktorá vedie kampaň proti právam trans ľudí a zdravotnej starostlivosti s ohľadom na rodovú príslušnosť. Iniciatíva označuje svoju kampaň ako „boj proti násilným silám gender ideológie.
Na webe Štandardu je uverejnený jej článok o tom, že náhradné materstvo predstavuje „najtemnejší experiment na živých ľuďoch”.
V článku ,,Mediálny právnik Ralf Höcker o rozhodnutí vo veci AfD: Ide o úplne nedemokratické metódy“ preberá Birgit Kelle informácie a normalizuje krajnú pravicu na základe právnika nemeckej krajne pravicovej strany AfD Ralfa Hockera.
Pravidelným prispievateľom na web Štandard.sk je právnik Jozef Onačilla. Jeho texty vo veľkej miere šíria nenávisť voči LGBT+ komunite, prípadne vyvolávajú strach a nabádajú k ,,boju proti progresivizmu“. V jeho článkoch je zjavná snaha očierniť mimovládne organizácie, ktoré sa venujú ochrane ľudských práv, ako sú napríklad Amnesty International alebo Human Rights Watch.
V článku ,,Štúdie ukazujú chýbajúcu kontrolu a ideologickú previazanosť sudcov Súdneho dvora EÚ“ sa Onačilla venuje rozhodnutiu Súdneho dvoru EÚ o tom, že krajiny EÚ musia uznávať manželské zväzky medzi ľuďmi rovnakého pohlavia. Onačilla tvrdí, že na danom rozhodnutí sa podieľali ,,sudcovia, ktorí majú nielen verejnú previazanosť na progresívne prostredie a mimovládky, ale dvaja z nich boli aj bývalí politici presadzujúci zákony o homosexuálnych manželstvách“.Onačilla ďalej píše o tom, že ,,minimálne šesť sudcov, ktorí rozhodovali v zásadnom prípade pre celú EÚ, má prepojenie na politickú, liberálnu alebo mimovládnu scénu, ktorá sa zaoberá progresívnym vnímaním sveta a pretláča ho“.
Článok sa snaží vyvolať dojem, že medzinárodné inštitúcie sú niekým ,,ovládané“, a že tradičné hodnoty sú ohrozené v dôsledku ,,pretláčania progresívneho vnímania sveta“. Avšak, z existencie určitej politickej či mimovládnej väzby automaticky nevyplýva, že sudca rozhodoval na základe práve týchto väzieb. Spôsob, ktorým autor prechádza k tvrdeniam o progresívnom či liberálnom prostredí zároveň vytvára dojem ideologického ovládania medzinárodných inštitúcií, na čo autor ale neuvádza žiadne dôkazy.
Onačilla spomína aj publikáciu ultra-konzervatívneho Európskeho centra pre právo a justíciu (ECLJ), ktorej jadrom je tvrdenie, že ,,v období rokov 2009 až 2019 malo viacero sudcov ESĽP pred ich zvolením alebo počas kariéry väzby na ľudskoprávne mimovládne organizácie, napríklad Open Society Foundations, Amnesty International, Human Rights Watch, International Commission of Jurists, Helsinki Committees, AIRE Centre alebo Interights. V 88 prípadoch sudcovia sedeli v senáte vo veciach, ktoré boli podané alebo podporované „ich“ bývalou mimovládnou organizáciou, čo autori interpretujú ako problém objektívnej nestrannosti alebo aspoň zdania nestrannosti“.
Autorom správy je krajne-pravicový katolícky aktivista Grégor Puppinck. Štandard už v roku 2021 prebral rozhovor s týmto aktivistom z ,,portálu“ L’incorrect o údajnom vplyve filantropa Georga Sorosa na rozhodovanie európskych súdov o ľudských právach. Francúzsky magazín L’incorrect bol založený Marion Maréchel, neterou francúzskej krajne pravicovej političky Marine Le Pen, a pravidelne šíri naratívy, ktoré sa zhodujú s diskurzom krajnej pravice.
Mimovládna organizácia ECLJ je známa pre svoje nejasné financovanie a prepojenie na sieť ultrakonzervatívnych organizácií útočiacich na ľudské práva po celom svete. Puppinck a ECLJ vydali správu, ktorá zarezonovala v priestore európskej krajnej pravice. Prepojili v nej sudcov Európskeho súdu pre ľudské práva s organizáciami venujúcimi sa ľudským právam, ktoré majú finančné prepojenie na finančníka Georga Sorosa. Tieto kontakty majú byť zdrojom pre možný „konflikt záujmov“. Puppinck tu vidí nebezpečnú ideologickú kontamináciu, ktorá podľa neho spôsobuje, že aj ESĽP sa správa ako „aktivista“. Podľa právneho experta Marka Ellisa z Medzinárodnej advokátskej komory je správa ECLJ plná nepodložených tvrdení a výmyslov. Francúzska profesorka práva na Univerzite Sorbonne Laurence Burgorgue-Larsen v tejto súvislosti pripomína, že ECLJ (a podobné mimovládne organizácie útočiace na univerzalizmus ľudských práv) vedie otvorenú politickú kampaň proti legitimite Súdu maskovanú za právnu expertízu. Ako tiež upozorňujú sociálni vedci, samotný George Soros u krajnej pravice funguje ako zástupný symbol pre anti-semitské konšpirácie o svetovom židovskom sprisahaní.
Onačilla na podporu svojich tvrdení uvádza aj ďalšie štúdie. Jednou z nich je napríklad štúdia v British Journal of Political Science o tom, ako sudcovia využívajú prípady slabšej strany, aby posilnili vlastnú legitimitu. Ďalej je to štúdia v German Law Journal,, ktorá podľa Onačillových slov hovorí, že ,,v posledných dvoch desaťročiach SD EÚ čoraz častejšie rozhodoval politicky citlivé a spoločensky deliace otázky, napríklad životné prostredie, digitálne práva alebo migráciu, pričom mnohé prípady iniciovali aktivistickí právnici, akademici, advokátske skupiny a mimovládky“.
Onačillove tvrdenia sú vo veľkej miere zjednodušené, až zavádzajúce. Argument štúdie v BJPS hovorí, že medzinárodné súdy si môžu získavať podporu verejnosti tým, že zviditeľňujú rozhodnutie, v ktorých chránia práva jednotlivcov, čím vystupujú ako ich ochrancovia voči mocnejším aktérom. Samotná štúdia navyše uvádza, že zdôrazňovaním práv jednotlivcov medzinárodné súdy vyvracajú obvinenia, že slúžia mocnejším aktérom a rozvíjajú podporné siete v občianskej spoločnosti. Nejde teda o ,,využívanie“ prípadov slabšej strany, ako to prezentuje Onačilla.
Štúdia v GLJ sa zase venuje strategickej litigácii, ktorá je definovaná ako právne konanie iniciované s cieľom dosiahnuť širšie sociálne, politické alebo ekonomické ciele. Strategická litigácia môže byť použitá mnohými aktérmi, či už súkromnými, verejnými, progresívnymi alebo konzervatívnymi. Onačillova interpretácia štúdie je tak zavádzajúca, pretože v jeho prípade ide o snahu dokázať nejakú tajnú alebo ideologickú politizáciu SDEÚ.
Jozef Onačilla a Denník Štandard boli spomínaní aj v článku na portáli Aktuality.sk v súvislosti so svadbou Michala Saba a Michala Šefčíka. Onačilla sa vyjadril, že „Snaha poslanca Saba ísť proti právnemu poriadku krajiny, ktorú reprezentuje ako poslanec, by nakoniec vyústila buď do prepisovania slovenskej ústavy ‚na obraz EÚ“, a teda do straty vlastnej suverenity, alebo do vysokých finančných sankcií, až kým sa Slovensko svojej suverenity nevzdá“. Denník Štandard zase uviedol, že Sabo ,,rozohráva hazardnú hru so suverenitou Slovenska“. Tieto vyjadrenia padli opäť v súvislosti s rozhodnutím Súdneho dvora EÚ, na základe ktorého musia členské štáty uznávať manželstvá osôb rovnakého pohlavia uzavreté inde v Únii. Zo strany redakcie Štandardu tak ide o snahu vyvolať strach u ľudí, na ktoré tentokrát využívajú aj rozhodovanie Súdneho dvoru a ohrozenie slovenskej suverenity. Ignorujú pritom fakt, že v opačnom prípade by mohlo dôjsť k porušeniu práva manželov na slobodu pohybu a pobytu, ktoré je zakotvené v Charte základných práv EÚ.
V podobnej rétorike ako Jozef Onačilla pokračuje aj redaktor Matúš Jablonský v článku ,,Odkaz Novembra 89 nie je rekvizita pre marketing progresívnych študentov“. Text vo veľkej miery popiera pluralitu hodnôt a relativizuje vedecké fakty, ktoré odmieta ako ,,bezkontextové“ či ,,LGBT ideológiu“. Podľa Jablonského študentské iniciatívy presadzujú jediný správny názor, čo je blízke schémam z minulého režimu. Dodáva, že tentokrát sú len tieto schémy v ,,novom, pestrejšom obale“.
Ide o diskurz krajnej pravice, na základe ktorého sa vytvára ,,falošný nepriateľ“ zo zraniteľnejších skupín, ktoré sú prezentované ako pôvodca problémov v spoločnosti. Ďalej je to popieranie vedeckého poznania a prirovnanie študentských iniciatív k mechanizmom komunistického režimu. Jablonského historické analógie tak slúžia na vytvorenie asociácie medzi súčasnými demokratickými iniciatívami a totalitnými režimami bez preukázania ich podobnosti. Jablonský zároveň označuje v texte progresivizmus ako ,,agresívny neomarxizmus“, čo nie je vymedzenie konkrétnej politickej ideológie, ale len jeho hodnotového rámcovanie oponenta. Toto rámcovanie je navyše charakteristické pre krajne pravicové myslenie, ktoré odmietajúc pluralizmus zvykne konštruovať rôzne spoločenské, kultúrne a politické prejavy ako príznak nebezpečného „neomarxistického“ ideologického sprisahania.
Mimoriadne problematickým je aj ďalší článok Jozefa Onačilly ,,Súdny dvor EÚ: vystavovanie detí LGBTI agende je súčasťou identity Únie“. Onačilla píše, že „Otvorene aktivistické rozhodnutie súdu vo veci Maďarska konštatovalo diskrimináciu LGBTI komunity z dôvodu zákazu prezentácie tejto témy maloletým. Súd argumentuje bizarnými dôvodmi a dospieva k záveru, že národná identita štátu je to, o čom rozhodne on sám. Veľká Británia pre súdny aktivizmus európskych súdov tlačí na Radu Európy v otázke zmien a tá priznáva potrebu reformy. Napriek tomu však britská odborná obec hovorí o potrebe odstrihnutia sa od medzinárodných dohovorov, ktoré zaväzujú štáty k podriaďovaniu sa zpohľadu ich práva, nezmyselným rozsudkom.” Autor nerozlišuje Súdny dvor EÚ a Európsky súd pre ľudské práva. V časti ,,Veľká Británia pre súdny aktivizmus európskych súdov tlačí na Radu Európy...“ prechádza Onačilla od Súdneho dvoru EÚ k Európskemu súdu pre ľudské práva. Zatiaľ čo Súdny dvor EÚ je súd Európskej únie a rozhoduje v rámci práva EÚ, ESĽP je súd Rady Európy a aplikuje Európsky dohovor o ľudských právach. Z textu nie je tým pádom jasné, či Jozef Onačilla rozdiel medzi dvomi inštitúciami nepozná, alebo sa spolieha na to, že čitateľ si to nevšimne.
Onačilla ďalej pokračuje so zavádzaním, keď označuje rozhodnutie Súdneho dvora EÚ za ,,učebnicový príklad neprípustného aktivizmu súdu, ktorý zásadným spôsobom narúša národnú identitu štátu a formuje zákony nie podľa vôle jeho obyvateľov, ale podľa vlastného presvedčenia. Rozsudok sa týka skúmania, či členský štát môže zakázať alebo obmedziť prístup k obsahu LGBTI agendy, pričom tento zákaz bol zo strany Maďarska formulovaný s cieľom chrániť deti.” Ide pritom o otvorene diskriminačný zákon, ktorý sa nazýva aj ,,Zákonom proti LGBT“.
Napriek tomu, že Maďarsko týmto zákonom zaviedlo prísnejšie opatrenia voči osobám odsúdeným za pedofíliu, upravilo aj viacero vnútroštátnych právnych predpisov. Zmeny zakazujú alebo obmedzujú prístup k obsahu, ktorý „zobrazuje alebo propaguje odchýlku od rodovej identity zodpovedajúcej pohlaviu pridelenému pri narodení, zmenu pohlavia alebo homosexualitu“. Maďarsko teda prijalo zákon, ktorý mal sprísniť postihovanie pedofílie, no zároveň prostredníctvom neho obmedzilo maloletým prístup k obsahu o homosexualite či transrodových osobách.
V odôvodnení Súdneho dvoru EÚ sa píše, že nový zákon stigmatizuje a marginalizuje osoby, ktoré nie sú cisgender tým, že ich označuje za škodlivé pre vývoj maloletých a naznačuje súvislosť medzi nimi a pedofíliou. Maďarský zákon ich zároveň označuje za potenciálnu hrozbu pre spoločnosť výlučne na základe rodovej identity alebo sexuálnej orientácie.
Onačilla ale tieto skutočnosti ignoruje, a v článku píše: „V roku 2021 Maďarsko prijalo zákon, ktorým sa zavádzajú prísnejšie opatrenia proti jednotlivcom odsúdeným za pedofíliu a ktorým sa mení niekoľko vnútroštátnych zákonov s cieľom chrániť maloleté osoby. V praxi tieto pozmeňujúce a doplňujúce ustanovenia zakazujú alebo obmedzujú prístup k obsahu – vrátane audiovizuálneho materiálu – zobrazujúcemu alebo propagujúcemu rodovú identitu, ktorá sa líši od pohlavia priradeného pri narodení, zmenu pohlavia alebo homosexualitu.“
Onačilla následne označuje neutrálny odborný slovník za ,,aktivistický“, keď píše, že „Odôvodnenie rozsudku pritom prvýkrát otvorene používa aktivistický slovník vo forme pojmu „cisgender“, čo predstavuje označenie pre „normálne“ osoby. Z pohľadu progresívnych aktivistov totiž bolo neprijateľné rozdeľovať osoby na „normálne“ a „trans“, pretože by to evokovalo „nenormálnosť“ sexuálnej menšiny, a preto vymysleli rozdeľovanie spoločnosti na základe týchto pojmov.” Jozefovi Onačillovi tým pádom chýbajú znalosti o latinských predponách, kedy trans- má svoj významový protiklad v predpone cis-. Prezentuje tak odbornú terminológiu ako aktivizmus a ideologické zaujatie súdu, pritom ide ale o bežné používanie neutrálnych pojmov.
Onačilla ku koncu označuje existenciu sexuálnych menšín za škodlivú, keď píše, že „Problémom je podľa súdu právne vylučovanie určitej skupiny zo spoločenského priestoru. Ak štát zákonom nastaví pravidlo, podľa ktorého sa o určitej menšine nemá hovoriť pred deťmi, pretože jej existencia je škodlivá, ide o právne potvrdenú marginalizáciu”. V článku ďalej píše aj o tom, že „Deti údajne možno chrániť, ale iba po limity, ktoré nastavila EÚ – dané limity štát dosiahne, ak nepropaguje všetky dostupné sexuálne deviácie pred maloletými”.
Ďalší článok Matúša Jablonského ,,Progresívci si mýlia dáta s pravdou. Manželstvo nie je experiment“ pokračuje v homofóbnej rétorike. Jablonský reaguje na status poslankyne PS Lucie Plavákovej o analýze nezávislej výskumnej spoločnosti RAND Corporation. Výskum priniesol výsledky, na základe ktorých v štátoch, kde platí manželstvo pre všetkých, sa zlepšilo duševné aj fyzické zdravie LGBTI+ ľudí.
Jablonský dehonestuje Plavákovú, keď tvrdí, že „Ako predstaviteľka LGBT komunity má zrejme potrebu presadzovať okovy progresivizmu a svojej vlastnej zvrátenosti aj na Slovensku.“ Neheterosexuálnu orientáciu priamo označuje za „zvrátenosť“ a zároveň vykresľuje heterosexuálnu rodinu ako obeť progresívnej propagandy a naznačuje, že za tým je odmietanie viery.
Jablonský na vyvrátenie Plavákovej dát prináša napr. štúdiu diskreditovaného sociológa Paula Sullinsa s názvom ,,Emotional Problems among Children with Same-Sex Parents: Difference by Definition“. , v ktorej Sullins tvrdí, že deti z rodín s rodičmi rovnakého pohlavia majú väčšie riziko emocionálnych problémov, vývojových porúch či psychickej tiesne. Problémom je, že mnoho iných štúdií dospelo práve k opačným záverom. Michael Rosenfeld zo Stanfordskej univerzity píše, že „Výskum... viedol k odbornému konsenzu, podľa ktorého deti vychovávané pármi rovnakého pohlavia nie sú vystavené žiadnemu významnému znevýhodneniu. Existuje hlučná skupina akademikov na okraji vedeckej obce, ktorí tvrdia, že deťom vychovávaným pármi rovnakého pohlavia hrozí katastrofálne nebezpečenstvo“ – ide o názor, ktorý má v akademickej sfére len malú alebo žiadnu kredibilitu.“
Sullinsova ďalšia štúdia s názvom ,,Efficacy and risk of sexual orientation change efforts: a retrospective analysis of 125 exposed men“ bola stiahnutá z webu F1000 Research kvôli výhradám týkajúcich sa dát, na ktorých bol výskum založený. Z posúdení štúdie vyplynulo, že metodika a štatistická analýza použité v štúdii nepostačujú na podloženie záverov štúdie.
Dňa 31. 10. 2023 zverejnil Štandard rozhovor s titulkom: „Kňaz Sullins: Na Slovensku som sa prvýkrát stretol s tým, že moju prednášku takmer zrušili“. Úvod rozhovoru je venovaný téme rodičovstva osôb rovnakého pohlavia, pričom D. P. Sullins tvrdí, že deti z takýchto rodín majú väčšie riziko emocionálnych problémov. D. P. Sullins je prezentovaný ako vedecká autorita a čitateľ sa z textu nedozvie, že jeho výskum bol označený za pseudovedecký.
V rozpore so súčasným vedeckým poznaním sú aj Sullinsove výroky o efektivite a bezpečnosti konverzných terapií: „O konverznej terapii som urobil niekoľko štúdií. Ich výsledkom bol záver, že konverzné terapie nezvyšujú riziko samovrážd a iných psychologických poškodení, ako sa to tvrdilo. Tiež som vyvrátil tvrdenie, že konverzná terapia nikdy nezaberá.“
Americká psychologická asociácia konštatovala, že je dlhodobým vedeckým konsenzom spoločenských, behaviorálnych a zdravotníckych vied, že homosexualita je „normálna a pozitívna variácia ľudskej sexuálnej orientácie“. Konverznú terapiu môžeme považovať za pseudovedeckú prax, ktorá je pre svoju škodlivosť zakázaná zákonom vo viacerých krajinách sveta. Je vedeckým výskumom preukázané, že terapia homosexuality je nezmysel a snahy homosexualitu „liečiť“ môže mrzačiť ľudí, ktorí takúto terapiu skúšajú podstúpiť. Aj Organizácia Spojených národov označila praktiky konverznej terapie za „škodlivé zásahy“, ktoré „spôsobujú silnú bolesť a utrpenie a majú za následok dlhotrvajúce psychologické a fyzické poškodenie“.
Autorom článku ,,Progresívny poslanec prispôsobuje Ježiša LGBT agende“ je opäť Matúš Jablonský. Už v názve článku šíri konšpiračný naratív o ,,LGBT agende“, a v článku kritizuje docenta evanjelickej teológie Ondreja Prostredníka. Jablonský je pobúrený z Prostredníkovho výroku, že Ježiš by mohol druhý raz prísť ako gej, čo považuje za popretie podstaty viery. Jablonský je tiež pohoršený z toho, že Prostredník nenasleduje cirkevnú hierarchiu a slobodne hlása vlastnú interpretáciu cirkevného učenia. Takáto kritika však do značnej miery vychádza z nepochopenia špecifík luteránskej tradície, v ktorej má individuálne štúdium a interpretácia Písma významné postavenie a cirkevná autorita nemá rovnakú podobu ako v rímskokatolíckej cirkvi.
Matej Gašparovič vo svojom článku ,,Ukrajinský ľud nebude mrznúť pre nás, ale pre Zelenského. Iba on to má vo svojich rukách“ prezentuje naratív, ktorý prenáša zodpovednosť za problémy Ukrajincov s dodávkami energie z Ruska na ukrajinského prezidenta Zelenského. Takáto interpretácia slúži proruskej propagande, keďže aktuálne správy naďalej informujú o útokoch Ruska na ukrajinskú energetickú infraštruktúru.
Gašparovič v článku ďalej píše, že „Premiér nepohrozil odstavením elektriny pre Ukrajinu bez príčiny. Reagoval na zastavenie tranzitu ruskej ropy na Slovensko, teda na ohrozenie našich hospodárskych a bezpečnostných záujmov a porušenie dohôd. Na takýto krok, ktorý je útokom na našu krajinu, sa predsa musí reagovať”. Gašparovič ale neuvádza dôležitý fakt, ktorým je to, že dodávky ropy cez ropovod Družba prestali fungovať po ruskom útoku na tento ropovod. Robert Fico následne tvrdil, že Ukrajina opravu ropovodu úmyselne odďaľuje a využíva ju na politický nátlak. Nepredložil pre to ale žiadne dôkazy.
Ďalším redaktorom Štandardu je Daniel Halaj, autor článkov pre krajne pravicový portál Reconquista, ktorý sa nachádza na zozname problematických webov projektu Konšpirátori.sk. Portál sa ideologicky hlási k identitárnym a neofašistickým hnutiam tzv. „Novej Pravice” a vyzdvihuje riziká migrácie či digitálnej totality. Ponúka propagandistické príbehy a interpretácie udalostí, ktoré prinášajú krajne pravicové konšpiračné teórie, ktoré sú v rozpore so známymi faktami.
Štandard uverejnil viacero článkov, ktoré sa týkali problematiky migrantov v Ceute. Niektoré z nich napísal aj zahraničný redaktor John McGuirk. Článok „Kríza v Ceute v číslach: tvrdenia o obnovení kontroly sa nezhodujú“ zdieľa príspevok nemeckého portálu NIUS na sieti X. NIUS bolo fact-checkermi označené za médium, ktoré sa síce profiluje ako ,,hlas väčšiny“, ale v skutočnosti často skĺzava ku krajne pravicovému populizmu a snahe vyvolať senzáciu. Vo svojich článkoch propaguje naratívy, ktoré rezonujú s konzervatívnym publikom, ako je napríklad migrácia alebo kritika progresivizmu.
John McGuirk napísal aj článok „Invázia do Španielska je pre Európu skúškou odvahy“, v ktorom sa venuje téme marockých migrantov, ktorí prenikli na územie Ceuty.
V McGuirkovom článku nejde o objektívne zhodnotenie danej problematiky. Naopak, pomocou emócií a zavádzajúcich tvrdení ide o snahu vyvolať strach a presvedčiť čitateľa o hroziacom nebezpečenstve. McGuir klamlivo uvádza, že ,,To, že sa to deje práve v Španielsku, nie je náhoda, pretože práve táto krajina sa pod vedením premiéra Pedra Sáncheza aktívne rozhodla, že imigračné zákony sú v podstate voliteľné a že ich porušenie by malo byť odmenené“.
Programy legalizácie sa v Európskej únii využívajú už dlho a nejde o to, že by boli imigračné zákony voliteľné, alebo ich porušenie odmenené. Viac než tucet krajín zaviedlo 43 legalizačných programov v rokoch 1996 až 2008, pričom Španielsko ich zaviedlo v tomto období 9x. Legalizačné programy v Španielsku sa navyše zameriavajú najmä na cudzincov, ktorí v Španielsku už dlhodobo žijú a pracujú. Samotné podnikateľské združenia vyzbierali od ľudí v Španielsku 700 000 podpisov, čím vyjadrili legalizačným programom podporu. Navyše, vo viac než 70 % prípadoch ide najmä o cudzincov z Latinskej Ameriky, pričom marockí migranti tvoria len okolo 13 %. Aj keď je téma migrácie často zneužívaná krajne pravicovými politikmi, aj talianska premiérka Giorgia Meloni musela priznať nevyhnutnosť týchto krokov, a plánuje vydať 500 000 víz pre obyvateľov mimo EÚ.
McGuirk ďalej tvrdí, že Maroko je ,,relatívne bohaté kráľovstvo“, a to, čo sa deje, je ,,oportunistické: migranti hľadajúci vymyslené bohatstvo Európy prúdia cez nechránenú hranicu, presvedčení, že ich zločin nebude potrestaný“. V tomto prípade ide opäť o klamstvo, pretože neexistujú dôkazy, že by boli migranti presvedčení, že nebudú potrestaní. Na základe zistení médií je naopak nutné uviesť, že marockých migrantov v mnohých prípadoch presvedčila na útek do Ceuty propaganda na sociálnych sieťach a presvedčenie, že v Španielsku naozaj získajú prácu.
Migrantov McGuirk zároveň označuje za ,,hordu cudzincov“. V ďalších odsekoch je zjavná snaha vyvolať obavy, keďže McGuirk uvádza, že ,,veľké masové migrácie, ako je tá, ktorá sa v súčasnosti odohráva v Európe, majú tendenciu ničiť civilizácie“, a ako príklad uvádza rímske prijatie Vizigótov a ,,zaplavenie migrantov (Vandalov)“ jeho africkej provincie.
Jablonský sa v článku ,,Únia sprísňuje migračné pravidlá. Iniciatíva Save Europe Act žiada oveľa tvrdší kurz“ venuje iniciatíve Save Europe Act. Aktivisti stojaci za krajne pravicovou kampaňou Save Europe Act žalujú Európsku komisiu po tom, čo odmietla zaregistrovať petíciu požadujúcu pozastavenie kanálov legálnej migrácie a ,,remigráciu“ štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa považujú za ,,neintegrovaných“, s cieľom zabrániť tomu, čo organizátori označujú ako ,,demografickú náhradu“. Usiluje sa tiež o návrat nielen neregulárnych migrantov do krajín ich pôvodu, ale aj štátnych príslušníkov krajín mimo Európy s legálnym pobytom, ktorí sú ,,neintegrovaní“ alebo sú pre členské štáty považovaní za ,,závažnú kultúrnu či finančnú záťaž“. Nemecký kancelár Friedrich Merz vo svojom prejave v Bundestagu vyhlásil, že pojem „remigrácia” nie je ničím iným, ako synonymom pre etnické čistky. Merz tým zároveň reagoval na silnejúcu nemeckú krajne pravicovú stranu AfD po tom, ako zvíťazila vo voľbách v spolkovej krajine Sasko-Anhaltsko. Strana AfD vo svojom volebnom programe pre Sasko-Anhaltsko venovala jednu kapitolu práve „imigrácii a remigrácii“.
Jablonský spomína europoslanca Françoisa-Xaviera Bellamyho zo strany EPP, ktorý označil schválenie za zlomový bod a vyjadril sa, že „Po desaťročiach neúspechov sa Európa zbavuje svojej bezmocnosti voči nelegálnemu prisťahovalectvu,“ Práve François-Xavier Bellamy bol francúzskym portálom Le Monde označený za jedného z hlavných architektov zbližovania pravice a krajnej pravice v európskom parlamente. Pred eurovoľbami v roku 2024 sa Bellamy vyjadril, že jeho cieľom je stretnúť sa s francúzskou hraničnou políciou a opätovne vyjadriť nesúhlas svojej strany s Migračným paktom EÚ. Bellamy a EPP sa stali terčom kritiky aj pre ich islamofóbne naratívy.
Autor článku prezentuje organizátorku Save Europe Act Evu Vlaardinerbrokeovú ako holandskú konzervatívnu komentátorku. Ide pritom o predstaviteľku krajnej pravice a obhajkyňu konšpiračných teórií o Veľkej výmene a Veľkom resete.
Štandard niekoľko rokov dozadu uverejnil aj rozhovor s Evou Vlaardinerbrokeovou. V ňom Vlaardingerbroeková v súlade s konšpiračnou teóriou Veľkej výmeny o migrácii v Holandsku hovorí: „Demograficky sa blížime k stratenému prípadu, pretože budeme prečíslení. Už sme prečíslení takmer v každom jednom meste, keď sa pozrieme na pomer mladých holandského a migrantského pôvodu. Prvýkrát minimálne od roku 1900, odkedy sa vedú štatistiky, sme mali viac úmrtí ako pôrodov. Vyráža to dych, keď si zoberiete do úvahy dnešnú životnú úroveň, ale to už je dôsledok bezbožnej spoločnosti.“
Štandard prezentuje aj ďalšieho organizátora Save Europe Act Martina Sellnera ako nacionalistického aktivistu. V skutočnosti ide o neofašistického aktivistu, ktorý predstavil lídrom krajne pravicovej strany AfD plán, ktorý počíta s etnickými čistkami, teda „remigráciou“ cudzincov a Nemcov cudzieho pôvodu do modelového štátu v severnej Afrike.
Samuel Burda píše v článku „FBI odhalil finančné zdroje Antify. Ľavica v USA stráca pozície“, o tom, ako FBI odhalil finančné toky hnutia Antifa. Jej členov označuje za „ľavicových extrémistov“, a samotnú Antifu za „násilnú zločineckú organizáciu“.
Samuel Burda následne v článku mieša nesúvisiace pozorovanie o aktivistických NGOs, ako je napríklad Human Rights Campaign, ktorá za diverzitu a inklúziu firiem udeľuje body. Píše, že „HRC tak udelila ocenenie aj kontroverznej firme Monsanto, ktorá bola počas svojej nezávislej existencie terčom celej série žalôb za karcinogénny pesticíd Roundup. V minulosti tiež vyrábala látky ako PCB alebo Agent Orange, ktorý americká armáda používala na chemické odlesňovanie Vietnamu. Ocenenie dostala tiež právnická kancelária Kirkland & Ellis – tá vo floridskom megaprocese v roku 2008 zastupovala Jeffreyho Epsteina“. Problémom Burdovej argumentácie je, že HRC udeľuje body za hodnotenie konkrétnych politík a nezohľadňuje celkovú etiku spoločnosti. Úmyselne tak vytvára negatívnu asociáciu, hoci medzi HCR a kontroverznými firmami nie je žiadna kauzálna súčinnosť.
Burda sa v článku venuje aj riaditeľke HRC Kelley Robinsonovej a oboznamuje čitateľa s informáciou, že spolu s partnerkou pracovali pre sieť potratových kliník Planned Parenthood. Neobjasňuje však, ako táto informácia súvisí s udeľovaním cien HRC. Autor tak predkladá okolnosti, ktoré môžu pôsobiť kontroverzne, neuvádza však, akú majú súvislosť s tvrdeniami, ktoré sa snaží spochybniť.
Burda sa následne opiera o reporty „Daily Signal“, čo je pôvodne mediálny projekt krajne pravicového pro-trumpovského think-tanku Heritage Institute. Na základe zistení Daily Signal Burda píše, že HRC dostávala finančnú podporu od siete mimovládok Arabella a na oplátku vyvíjala nátlak na Bidenovu administratívu. Tu už ide o vytváranie naratívu o tajnej koordinovanej sieti. Ak dostávala skutočne HRC grant v rámci siete Arabella, je potrebné uviesť, koľko dostala peňazí, kedy a na čo. Vytváranie nátlaku na Bidenovu administratívu je ďalšou problematickou formuláciou, pretože to znamená, že by dostávala peniaze výmenou za politické konanie. Na to by ale musel Burda uviesť presvedčivejšie dôkazy.
Jozef Onačilla v článku ,,Rada pre mediálne služby priznala očierňovanie Slovákov, no tají konkrétne mená“ preberá slovník krajne pravicového dokumentu Spojených štátov s názvom „Hrozby cudzej cenzúry (druhá časť): Desaťročná európska kampaň na cenzúru internetu a ako to poškodilo americký prejav v USA.“ o údajnej cenzúre v EÚ a očierňovaní občanov, ktorí (preukázateľne) šírili nenávistné a konšpiračné tvrdenia. Onačilla píše, že „Dokument uvádza, že Rada pre mediálne služby „dehonestovala vlastných obyvateľov, keď technologickým platformám tvrdila, že slovenská populácia má tendenciu prikláňať sa ku konšpiračným teóriám a falošným naratívom. Šéf Rady pre mediálne služby Michal Dzurjanina sa ale vyjadril, že Rada „v žiadnom prípade nepotvrdila zistenia, že jej zamestnanci označovali Slovákov za konšpirátorov”. Dokument Spojených štátov sa dotýka európskeho Zákona o digitálnych službách (DSA), ktorý často využívajú populistickí politici na obvienenie Európskej únie z centúry. Zákon ale v skutočnosti nesie napríklad požiadavky, aby veľké platformy niesli primeranú zodpovednosť za systémové riziká, ktoré vytváraju. Týka a to napríklad transparentných postupov a odôvodnenia svojich zásahov.
Text Jozefa Onačillu bol neskôr doplnený o vyjadrenie šéfa Rady pre mediálne služby Michala Dzurjanina, ale nebol nijako zmenený, aby reflektoval zavádzanie, ktoré v texte je.
Vo svojej odpovedi Dzurjanin jasne povedal, že „V článku, publikovanom 12. marca 2026, mal autor komentára vážiť formulácie s jasnou tendenciou generalizovania. Rada v žiadnom prípade nepotvrdila zistenia, že jej zamestnanci označovali Slovákov za konšpirátorov. V odpovedi dostal informáciu, že kritizovaný výňatok z prezentácie Rady pre mediálne služby popisoval vtedajší stav, vrátane referencie na výsledky v tom čase publikovaných relevantných prieskumov. Ak ho zaujímalo, ktoré to boli, mohol poslať doplňujúce otázky, isto by dostal odpoveď. Zamestnanci Kancelárie rady pri príprave prezentácie vychádzali z prieskumov Slovenskej akadémie vied, mimovládnej organizácie Globsec a neziskovej organizácie EU DisinfoLab…”
V rovnakej rétorike pokračuje Samuel Burda v článku ,,Dve pohlavia ako nenávistný obsah? Kongres USA varuje pred cenzúrou Bruselu.“ Burda nekriticky preberá správy krajne pravicového kongresmana Jima Jordana o údajnom cenzurovaní digitálneho obsahu Bruselom. Podľa neho Brusel využíva sociálne siete ako špehovacie agentúry, skrz ktoré bránil istej časti verejnosti vyjadrovať svoje politické názory.
Burdu so svojím článkom „EÚ a mimovládky nemajú mandát na skryté ovplyvňovanie volieb na Slovensku“ dopĺňa aj Jozef Onačilla, a rovnako ako on šíri nepravdivé tvrdenia o cenzúre Bruselu.
Na webe Štandardu bol uverejnený aj článok Felixa Böllmanna o eutanáziách.. V ňom sa vyskytuje množstvo zavádzajúcich tvrdení, ktoré nesprávne interpretujú jednotlivé čísla.
Autor z týchto čísel automaticky vytvára naratív o náraste a snaží sa u čitateľa vyvolať strach prostredníctvom formulácií ako „pozrite, kam to vedie“. Samotný rast ale nedokazuje, že legalizácia spôsobuje spoločenský problém alebo že existuje sklz k masovému usmrcovaniu.
Čo sa týka psychiatrickej eutanázie v Holandsku, autor opäť používa správne čísla, keď píše, že u ľudí mladších ako 30 rokov bol nárast počtu eutanázií z 5 v roku 2020 na 30 v roku 2024. Autor ale prezentuje tento fakt spoločne s ostatnými ako dramatický a hrozivý, pričom ide stále o veľmi malé absolútne počty.
Manipuláciu predstavuje aj použitie údajov z kanadskej správy o Medical Assistance in Dying (MAID) za rok 2024. Bollmann uvádza, že v 44,7 % prípadov MAID v rámci Track 2 bola zaznamenaná izolácia alebo osamelosť, a v prípade Track 1 išlo o 21,9 %. Údaje sú sice správne, ale dochádza k výraznej manipulácií v ich prezentácii. Kanadská správa o MAID rozdeľuje prípady MAID na Track 1, pri ktorom je prirodzená smrť osoby predvídateľná (reasonably foreseeable), a Track 2, pri ktorom prirodzená smrť predvídateľná nie je. V roku 2024 pritom až 95,6 % všetkých prípadov MAID (15 767 prípadov) patrilo do Track 1, zatiaľ čo Track 2 predstavoval iba 4,4 % prípadov (732 prípadov). Autor však tento zásadný rozdiel vôbec neuvádza, čím môže vytvárať dojem, že údaje o osamelosti sa týkajú významnej časti všetkých prípadov MAID.
Dôležitý je aj kontext veku príjemcov, keďže medián veku všetkých príjemcov MAID je 77,9 roka.
Denník Štandard sa prezentuje ako konzervatívny a má viacero znakov, ktoré sú štandardom v médiách s dôveryhodným obsahom – napríklad zverejňovanie mien autorov textov či akcionárov. Vo svojej redakčnej práci sa však denník Štandard sústreďuje prevažne na správy a komentáre, ktoré majú vykresliť údajný úpadok a zlyhania Západu, alebo ohrozenie Západu v jeho etnickej, kultúrnej, náboženskej a ideologickej podobe. Opakovane normalizuje a prináša do verejného diskurzu osobnosti a naratívy krajnej pravice, cez ktoré ponúka čitateľom alternatívny svet plný ideologického ohrozenia a neustáleho rozhorčenia. Vo svojich textoch často emocionálne manipuluje a selektívne informuje o citlivých témach ako migrácia, práva LGBTI+ ľudí, alebo vojna proti Ukrajine. Dáva opakovane priestor respondentom, ktorí šíria tvrdenia v rozpore s vedeckými poznatkami, alebo sú propagátormi krajne pravicových ideológií.
MENU
Úvod