menu-cancel-iconMENU SK / EN

The form was successfully submitted

Thank you.

URL adresa webu: https://hrot.info/

Skóre udelené komisiou: 6,6

Posudok vypracoval: Pavol Hardoš

 

Upozornenie: Posudok je osobným vyjadrením konkrétneho člena komisia k predmetnému webu. Posudok bol vypracovaný až po nezávislom hodnotení webu jednotlivými členmi komisie a nevyjadruje názor celej komisie.

 

Zistené kritériá pre zaradenie na zoznam

  • Stránka obsahuje klamlivé, dezinformačné správy a lživú propagandu, čiže tvrdenia, ktoré sú v rozpore s faktami. Netýka sa jasne prezentovaných názorových článkov.

Podrobnejšie zdôvodnenie

  • Portál Hrot.info predstavuje hraničný problém pre identifikovanie nedôveryhodného webu a ukazuje úskalia pokusov prichádzať s jednoznačnými definíciami (ne)dôveryhodnosti. Web prezentuje často legitímne kritiky a subjektívny pohľad na vec, zároveň sa však v snahe ponúkať opozičný pohľad nedrží vždy argumentačnej poctivosti. Príznačné je tak aj relatívne nízke skóre od našej komisie – blízko šedej zóny. Pre úplnosť treba tiež poznamenať, že Hrot niekoľkokrát kriticky komentoval nielen náš projekt (tiež tu), ale aj vlastné zaradenie na zoznam nedôveryhodných webov.
  • Portál a jeho autori sú opatrní vo svojich formuláciách – snažia sa balansovať na hrane popierateľnosti svojho ideologického zamerania, s vágnymi formuláciami, ale zároveň poskytovať obecenstvu, ktoré odmieta či už hlavný mediálny prúd, alebo dokonca základné demokratické princípy, dostatok materiálu na rozhorčenie, ako aj signálov o svojej vlastnej ideovej spriaznenosti.

  • Ku cti im slúži, že zvyknú jasne zdrojovať a minimálne v deklaratórnej rovine vyzývajú čitateľov, aby ich upozorňovali na prípadné chyby. Zároveň však na naše konkrétne výhrady v minulosti reagovali síce obsiahlo, ale bez priznania si akejkoľvek chyby – označili kritiku za klamstvo a tvrdili, že chýbajú argumenty. Samotnú našu aktivitu vnímajú ako ďalší príklad ideologického útlaku, ohrozovania slobody slova a manipulácie zo strany hlavného prúdu.
  • Na manipulatívny a zavádzajúci spôsob práce tohto portálu už poukázala aj táto analýza od Digital Infospace Security Initiative rozoberajúca konkrétny príklad článku o WHO (Svetovej zdravotníckej organizácii) a ich spôsobe klasifikácie niektorých porúch sexuálneho zamerania. Aj na túto analýzu portál obsiahlo reagoval typickým spôsobom – úplným odmietaním kritiky a mimo-bežným argumentovaním.

  • Web má špecifický a úzko vymedzený okruh tém, o ktoré sa zaujíma. Či už však píšu o „geopolitike“, alebo „slobode slova“, ide predovšetkým o kritiku hlavného prúdu a jeho údajnej ideologickej zaujatosti. Nie je síce celkom jasné, čo z niekoho robí hlavný prúd (možno si domýšľať, že iný názor než majú autori portálu) – ale aj stručný pohľad na články naznačí, že portál je predovšetkým reaktívny a kritický.

  • Mnoho článkov je vystavaných na reflexívnom odpore k politickým, vedeckým, alebo spoločenským naratívom prezentovaným v médiách hlavného prúdu. Ide často o legitímne kritiky (vychádzajúce však zrejme z hodnotovej perspektívy, o ktorej viac napovie prípadová štúdia nižšie), sú postavené na subjektívnom vyjadrení názorov, ktoré samotné nerobia z portálu nedôveryhodný web.

  • Nedôveryhodným ho robí skôr spôsob prezentovania faktov, dopĺňanie názorov, pre ktoré neexistuje opora vo faktoch a subtílna manipulácia so zdrojmi a argumentami.

  • Autori sa pri svojich tvrdeniach a článkoch tiež radi zaštiťujú vedeckými štúdiami, mnohé články sú vystavané ako komentované zhrnutie konkrétnych vedeckých štúdií, pričom k substantívnym skresleniam tu nemusí vždy dochádzať. Často skôr zamlčia kontext, alebo štúdie nad-interpretujú – resp. dodajú názor, pre ktorý v samotnom výskume nenájdeme oporu (pozri príklad 1).

Príklady článkov

Prvé dva príklady sú štandardnou ukážkou, ako môže vyzerať manipulatívna a zavádzajúca práca webu na konkrétnych článkoch. Tretí príklad však nie je ukážkou nedôveryhodného článku, ale dlhšou prípadovou štúdiou o nedôveryhodnom redaktorovi. Cieľom nie je osobný útok, ale pokus o dodanie ideového kontextu potrebného pre kritickú reflexiu produkcie tohto portálu.

Upozornenie: Tieto príklady slúžia iba na ilustráciu obsahu daného webu. Nie sú jediným a výlučným podkladom pre hodnotenie komisie. 

Obrázok, na ktorom je text, osoba, snímka obrazovky

Automaticky generovaný popis

Portál nedávno rozoberal štúdiu o slovenských diskusiách o médiách, ktorú napísal môj akademický kolega Tomáš Profant. Vedecká štúdia rozoberá mieru ideologickej nediferencovanosti účastníkov diskusií o slovenskom mediálnom priestore a spôsoby, akým túto nediferencovanosť jej účastníci vnímajú, resp. z čoho môže prameniť. Hrot ponúka jej komentovaný sumár.

Už z nadpisu je však badateľná manipulácia a nad-interpretácia výskumu – z Profantovej práce nemožno robiť závery o vyváženosti diskusií v médiách ako takých (štúdia bola o verejných diskusiách o médiách). V štúdii taktiež nemožno nájsť žiadnu oporu pre tvrdenie, že novinári „škodia demokracii“ tým, že nedávajú priestor nedôveryhodným médiám z tzv. alternatívy. Môže to byť subjektívny názor, či už autora štúdie, alebo článku – nič také sa však z dostupných dát konštatovať nedá.

 

Obrázok, na ktorom je text, osoba, oblek

Automaticky generovaný popis

 

Článok zľahčuje rasistické výroky a manipulatívne hlása, že problémom Mazurekových výrokov je ich „neslušnosť“. Iba za „neslušné“ považuje aj Mazurekovi vulgárne pokriky po moslimskej rodine na Hlavnej stanici v Bratislave. Samozrejme, problém islamofóbneho pokrikovania nie je v neslušnosti, ale v nenávisti voči reprezentantom nejakej skupiny. Neokrikoval nadávkami konkrétnu rodinu, lebo s ňou mal spor, ale okrikoval ich, lebo to bola rodina moslimská. Nadávky sú tu druhoradé.

Jadrom sporu ani tu samozrejme nie je neslušnosť. Mazurekove odsúdené výroky v rádiu Frontinus však podľa Jurášeka nie sú „zjavne rasistické“. 

„Nezovšeobecňoval v nich na všetkých Rómov, nečastoval ich vulgarizmami, nehovoril, že sú podradní, menejcenní ani nevyzýval na násilie voči nim. Hovoril konkrétne o rómskych asociáloch či Rómoch z osobitnej školy. Používal tiež výraz Cigáni.“

„Aj keď z vypočutia si Mazureka môže vyplynúť dojem, že všetci alebo väčšina Rómov je „asociálov“, či si „z plodenia detí robia biznis“, priamo to nepovedal (aspoň podľa medializovaných výrokov). Ide o jednostranný a manipulatívny prejav, ale nie nepravdivý ani zjavne hanlivý.“

Jurášek tu stanovuje úplne nezmyselnú podmienku pre to, aby prijal výrok za rasistický – výrok musí byť doslovný, plošný vo svojej nenávisti a absolútne vylučujúci inú interpretáciu. Vďaka takémuto nastaveniu tak ani výrok o „robení biznisu z plodenia detí“ nepovažuje za rasistický, ba dokonca ani za hanlivý, či nepravdivý. 

Samozrejme, Jurášek má nárok na nesúhlas s rozhodnutím súdu – hoci je jeho dôvodenie v rozpore so zavedenou právnou praxou. Problematickým (ak nepovažujete obhajobu a zľahčovanie rasizmu za problém) je najmä manipulatívne podsúvanie, že rozhodnutie súdu nemohlo byť nezávislé:

„Veľa závisí od uváženia sudcu, spoločenských pomerov, ale aj mediálneho tlaku. Sudca, ktorý by Mazureka oslobodil, by sa mohol stať obeťou lynču liberálnych médií a progresívnych politikov, ktorí by na jeho prípade mobilizovali voličov. Po tretie, spoločenská atmosféra sa aj pod vplyvom sociálneho inžinierstva vyvíja k stále väčšej citlivosti a politickej korektnosti.“

Tu opäť vidno mieru balansovania na hrane – ide len o polemiku a prezentovanie názoru, ale zároveň ide o subtílne formulovanú konšpiráciu, kde sociálni inžinieri politickej korektnosti spolu s médiami a niektorými politikmi dokážu tlakom vynútiť odsúdenie potenciálne nevinného človeka. Vyberte si.

Hlavnou argumentačnou osou článku je napokon obava o slobodu slova a slobodu diskusie o „kontroverzných témach“. Podľa článku je totiž odsúdenie Mazureka nebezpečné, lebo môže viesť k tomu, že sa bude spoločenský diskurz vyhýbať niektorým „kontroverzným témam“.

Aby nebolo pochýb, o aké kontroverzné témy ide, ako príklady si vyberá zdiskreditovaných vedcov (Noah Carl, James Watson), ktorí si zničili reputáciu šírením pseudovedeckých a rasistických téz.

„Ich výroky pritom predstavovali bežnú súčasť vedeckej diskusie (hoci nie všetci vedci s nimi súhlasia) a neboli v žiadnom prípade hanlivé (iba konštatovali, že určité skupiny majú v priemere rôzne schopnosti a že sú za tým potenciálne alebo pravdepodobne genetické príčiny).“

Oboje tvrdenia tejto vety možno považovať za zavádzajúce: pseudovedecké a rasistické tézy nie sú „bežná súčasť“ vedeckej diskusie a nekonštatovali to len tak o nejakých určitých skupinách, ale hovorili o rasách, čo nie je v súčasnej serióznej vede akceptovaná kategória pre delenie do skupín na základe génov.

 

Redaktor Hrot.Info – Prípadová štúdia nedôveryhodnosti

Média môžu byť dôveryhodné len do tej miery, akými sú dôveryhodní ľudia, ktorí ich tvoria. Preto sa v krátkosti tiež pozrime na intelektuálnu kariéru a produkciu jedného z redaktorov portálu, Dalibora Juráška.

Dalibor Jurášek je v súčasnosti na externom doktorandskom štúdiu na Trnavskej univerzite (pedagogickej fakulte). V minulosti nenastúpil na doktorandské štúdium na SAV, podľa neho kvôli svojmu angažovaniu sa v dezinformačnom vysielaní na tzv. Slobodnom vysielači.

Na Slobodnom vysielači mali s Petrom Marmanom, bývalým pedagógom Univerzity Komenského, sériu relácii o tzv. „politických mimovládkach“, kde sa snažili prezentovať zavádzajúce delenie na nepolitické a politické mimovládne organizácie, s cieľom zdiskreditovať organizácie, s ktorými hodnotovo nesúhlasia.

Portál Hrot je pritom prevádzkovaný pseudovedeckým a nezmyselne pomenovaným združením „Inštitút pre paradigmatické reformy“. Je to mimovládna organizácia (Jurášek je jej podpredseda, predseda Jurík je tiež redaktorom Hrotu), ktorá sa označuje za „supraideologickú a apolitickú“, napriek tomu, že tiež podľa vlastných slov chcú „vytvoriť konzistentný, ucelený pohľad na svet, ktorý bude predstavovať odborne a vedecky podloženú alternatívu s možnosťami konkrétnej praktickej aplikácie.“ Tento ucelený pohľad na svet (čo je mimochodom jedna z definícii ideológie) chcú vytvoriť v protiklade k nedostatočným „paradigmám“, medzi ktoré rátajú „globálny kapitalizmus s prehnaným dôrazom na zisk, konzumná kultúra, utopický multikulturalizmus, dezinterpretovaná koncepcia ľudských práv, pretechnologizácia spoločnosti a jednostranný vedecký materializmus“.

(Mimochodom, paradigma je pojem, ktorý do filozofie vedy zaviedol Thomas Kuhn a označuje sa ním súbor pojmov, predpokladov a myšlienkových vzorov umožňujúcich istú podobu vedeckého bádania; nie sú však niečím, čo možno „reformovať“, ani nič z vymenovaných fenoménov nemožno považovať za paradigmy. Je to však pekná ilustrácia pseudointelektualizmu tvorcov portálu – ich intelektuálne ambície často narážajú jednak na limity vlastného vzdelania a jednak na ich ideologické mantinely.)

O tom, kam asi smeruje odmietanie „utopického multikulturalizmu“ a „dezinterpretácie ľudských práv“ svedčí jeho ďalší intelektuálny záber.

Ako upozornil aj mesačník Kapitál, Dalibor Jurášek sa napr. v roku 2015 zúčastnil s príspevkom na medzinárodnej pseudovedeckej konferencii London Conference on Intelligence, kde vystupovalo mnoho krajne pravicových aktivistov a rasistov. Spoluprezentoval tu štúdiu o rómskej inteligencii, kde sa konštatuje, že Rómovia sú „skupina s najnižším IQ v Európe“ a že sú jediná skupina, pri ktorej vraj nemožno pozorovať rast nameraných IQ výsledkov v priebehu 20. storočia (tzv. „Flynn effect“).

Vo svojej diplomovej práci, vedenej doc. Branislavom Fábrym, známym z publikovania pre dezinformačné weby, sa Jurášek zaoberal eugenikou a ľudskými právami, konkrétne v nej argumentuje, že „eugenika môže prispieť k realizácii a ochrane ľudských práv a tento prínos by v prípade niektorých eugenických metód bol pravdepodobne väčší než zásahy do ľudských práv, ktoré by s aplikáciou týchto eugenických opatrení boli spojené.“

Nie je nutné hneď dvíhať obočie, eugenika je tu zadefinovaná pomerne široko – spadajú tu do nej aj spermobanky, vzdelávanie, alebo skríning genetických porúch. Ako píše Jurášek: „Skutočnosť, že eugenika je takmer vždy spájaná s týmito radikálnymi metódami [t.j., negatívnym donútením štátom, pozn. pH] – aj keď tvoria len jej malú časť, je dôsledkom negatívnej publicity, ktorú si vyslúžila po druhej svetovej vojne.“

Skutočný problém práce nastáva v momente, keď Jurášek konštatuje, že eugenické „zlepšenie zdravia, inteligencie a mravného charakteru by znížilo výdavky štátu a zdvihlo jeho hospodársku silu“ (s. 50) a viedlo by tak vlastne k posilneniu ľudských práv (práva na zdravie, dôstojnosť):

„Možno teda použiť aj argument globálnej časovej škály: ak sa eugenika nepoužije na odstránenie geneticky nepriaznivých stavov, tieto budú zotrvávať v populácii v zásade bez časového obmedzenia. Zásahy do ľudských práv plynúce z eugeniky sú však len dočasné. Napríklad, nútená sterilizácia  jedinca s genetickým postihnutím môže byť väčším zásahom do ľudských práv ako život s genetickým postihnutím (oproti životu bez genetického postihnutia) potomka tohto jedinca, misky váh sa však môžu nakloniť, ak sa vezme do úvahy, že sterilizovaný jedinec by bol iba jeden, zatiaľ čo jeho potenciálnych potomkov obrovské množstvo.“ (s. 52)

V podstate tu práca podsúva, že isté porušenie ľudských práv jednotlivca je vyvážené spoločenským zlepšením ľudských práv populácie v ďalších generáciách. Autor síce uznáva, že dnes už by s pokrokom humanistického zmýšľania isté formy eugenických zásahov neboli prípustné, konštatuje však tiež napr. že „[i]stá miera nútenej negatívnej eugeniky by však mohla byť prípustná aj dnes, a to napríklad v prípade kriminálnych recidivistov.“ (s. 54)

Autor následne argumentuje, že hoci európsky ľudskoprávny rámec eugenické praktiky zakazuje, námietky by sa dali „vhodne smerovanou argumentáciou pomerne úspešne odvrátiť“ a aj napriek tomuto právnemu rámcu „by bola umožnená aplikácia pomerne širokej palety eugenických metód“ (s. 60). O aké metódy presne by mohlo ísť, sa nedozvieme. 

Autor je pomerne vágny aj v závere, kde síce konštatuje, že „ak by na Slovensku existovala spoločenská a politická vôľa zaviesť umiernené eugenické opatrenia, nestáli by im v ceste vážnejšie právne prekážky“ (s. 68). O aké umiernené opatrenia a najmä voči komu by mali byť uplatňované sa tu cudne mlčí. Kto chce, môže si domýšľať.

Pre úplnosť: vo svojej bakalárskej práci (dostupnej aj na dnes už nefunkčnom neonacistickom blogu Rodobrana) sa Jurášek venoval problematike židovského kódexu. Tu stojí za zmienku najmä, že sa opieral aj o ľudáckych historikov ako František Vnuk a Milan S. Ďurica a tiež, že reprodukuje antisemitský diskurz o „dôvodoch“ prenasledovania Židov – dôvody nachádza v židovskej viere samotnej a tiež v ich sociálnom, ekonomickom a politickom vplyve (vrátane ich „šírenia marxizmu“). 

Pohľad na jeho študentské práce tu pridávam, lebo dodávajú perspektívu nielen o niektorých intelektuálnych predpojatostiach, ale ukazujú tiež na niektoré dlhotrvajúce záujmy badateľné aj v príspevkoch na webe Hrot. 

Dalibor Jurášek sa už v minulosti vyjadroval aj k obvineniu, že je popieračom holokaustu. S týmto označením nesúhlasí, lebo podľa jeho vlastných slov „nevie, či sa holokaust udial“. Študoval „argumenty oboch strán“ a obe majú podľa neho „silné argumenty“ a otvárajú otázky, ktoré treba zodpovedať. Podľa neho takýto postoj, požadujúci „slobodnú diskusiu a otvorené bádanie“ nie je popieraním holokaustu. 

V tom sa samozrejme mýli, lebo revizionizmus, ktorý spochybňuje historické fakty holokaustu a kladie k nim ich nepodložené a lživé popierania na jednu argumentačnú úroveň, sa tiež dá chápať ako forma popierania holokaustu. Miesto sústredenia sa na argumentovanie a predkladanie relevantných dôkazov proti vedeckému konsenzu sa totiž mnoho popieračov sústreďuje práve na dovolávanie sa “diskusie” a slobody spochybňovať niečo, čo normálnou vedeckou cestou urobiť nevedia.

O problematike historického bádania o holokauste a „obmedzeniach“, ktoré tomuto bádaniu stavajú zákony zakazujúce popieranie holokaustu, napísal ešte ako magisterský študent práva prácu (študentskú vedeckú odbornú činnosť). Verzia tejto práce visela dlho aj na webe – dnes už nefunkčnom – neonacistického Národně vzdělávacího institutu, ktorý slúžil ako repozitár neonacistickej, antisemitskej a holokaust-popierajúcej literatúry. Túto verziu jeho práce možno stále nájsť cez web archív tu.

Štúdia obsahuje nekritické prijatie prác popieračov holokaustu ako relevantných. Dôvodí nimi za zrušenie zákazu popierania holokaustu – celé to rámcuje ako otázku akademickej slobody a slobody slova. V tomto prípade aj slobody šíriť historické lži.

V závere práce Jurášek píše:

„Záverom možno konštatovať, že aj v 21. storočí sa mnohí jedinci, z ktorých niektorí majú aj výrazný dopad na chod spoločnosti, nedokážu intelektuálne poctivým spôsobom vyrovnať s neortodoxným prístupom k niektorým témam ako rozdiely medzi ľudskými rasami, národný socializmus, holokaust či eugenika. Nutnosťou na objektívne preskúmanie týchto tém sa teda javí celková zmena paradigmy, pričom prvým krokom by malo byť odstránenie rizika trestnoprávneho postihu za kritické výskumy v týchto oblastiach.“

Je zjavné, že Dalibor Jurášek je odhodlaný k niektorým témam pristupovať neortodoxným spôsobom. Tiež je teraz asi jasnejšie, čo si predstavuje pod paradigmatickou reformou.

Nemôžeme čítať myšlienky, nevieme teda, či je Dalibor Jurášek naozaj úprimne neonacista, rasista, alebo len kontrarián, ktorý má potrebu vyhraňovať sa voči hlavnému prúdu, najmä ak má pocit, že je nejaká téma tabu. Vo výsledku je to totiž úplne jedno. 

Môžeme však konštatovať, že to z neho nerobí celkom dôveryhodného účastníka demokratického diskurzu.