progresivne.com (8.1)

URL adresa webu: https://www.progresivne.com/

Skóre udelené komisiou: 8,1

Posudok vypracoval: Jakub Kobela (aktualizácia: 30.8.2025)

Zistené kritériá pre zaradenie:

• Stránka obsahuje klamlivé, dezinformačné správy a lživú propagandu, čiže tvrdenia, ktoré sú v rozpore s faktami, napr. fotografie a videá použité v inom, zavádzajúcom kontexte.
• Stránka obsahuje konšpiračné teórie a “bludy”, ktoré môžu mať vážnejšie politické a ekonomické dôsledky bez ich kritického zhodnotenia.
• Stránka obsahuje extrémistický obsah, šírenie poplašných správ, agresívne osobné útoky, hanobenie menšín.
• Stránka nerešpektuje základné zásady novinárskej etiky. Stránka nemá jasného vlastníka autorov, hrubým spôsobom mieša správy a komentáre. 

Charakteristika webu:

Web Progresívne.com je jedným z mladších portálov, ktoré sa snažia o žurnalistickú prácu v témach z domova aj zo sveta. Už prvou zaujímavou črtou je samotný názov tohto portálu, pri ktorej môžeme predpokladať clickbaitový úmysel. Doména síce znie “progresívne”, no už na homepage svieti v hlavičke názov “NIE PROGRESÍVNE”. 

Portál vznikol v roku 2023 “ako prirodzená reakcia na jednofarebné naratívy médií hlavného prúdu, ktoré pretláčajú iba jednu názorovú líniu. Akcia – Reakcia.” Snaha prezentovať médiá ako jednofarebné a pretláčajúce jednu líniu, proti ktorej ide daný plátok bojovať, by mali byť minimálne dôvodom na zvýšenú pozornosť smerom k objektivite. Autori*ky sa netaja svojím názorovým a hodnotovým svetom: jasne píšu, že hodnotami sú tradičná rodina, garancia individuálnych slobôd a právo na sociálnu spravodlivosť, právo na slobodné podnikanie a ochrana dôstojných inštitúcií a tradícií. Transparentný hodnotový rámec nie je v zásade problematický, no mal by sme ho zohľadniť pri hodnotení objektivity webu.

Redakcia:

Z hľadiska novinárskych štandardov je web problematický už od základov. Netají sa totiž tým, že mená autorov alebo autoriek nechce prezentovať. V sekcii “O nás” sa píše, že “Vzhľadom na inkvizičnú povahu našich myšlienkových oponentov zatiaľ tvoríme pod pseudonymami.” Samotné označovanie názorovej opozície za “inkvizíciu” je buď nedbalo prehnané (keďže dôkazy o črtách stredovekej inkvizície na Slovensku nemáme), alebo úmyselne bulvárne. Zároveň neuvádzanie autorov z hľadiska dôveryhodnosti média podkopáva jeho relevanciu, keďže portálu chýba akákoľvek osobná zodpovednosť za obsah. 

Rovnako tajomné je aj financovanie daného portálu. K nemu autori alebo autorky píšu len toľko, že “zdroje (sú) obmedzené našimi výplatami”. To teoreticky samozrejme môže byť pravda, ale toto tvrdenie z dostupného obsahu nie je nijako overiteľné. Stránka len v jednej časti uvádza nejaké 4 krstné mená a sumy, ktoré údajne darovali (súčet viditeľných súm je 140€, čo neznie ako dvojročný rozpočet transparentného média). 

Web neobsahuje okrem informácií o redakcii ani žiadne informácie o metódach tvorby obsahu. Dokonca okrem mailových adries ani žiadne ďalšie, napríklad telefonické kontakty či mená. V sekcii kontaktov nájdeme odkaz na Facebook stránku iniciatívy, pri ktorej je poznámka: “Nový profil založený 30.7.2025. Spoločnosť META nám zablokovala už 2 účty. Ten druhý mal 9 900 sledovateľov.” Web neuvádza dôvod zablokovania, čo je ďalší dôvod na skepsu smerom k transparentnosti a dôveryhodnosti obsahu. 

Jediná ďalšia sociálna sieť, ktorú portál prezentuje, je jeho účet na Telegrame (ruská alternatíva Instagramu alebo X).

Subjektívne naratívy bez objektívneho obsahu

Prvou výraznou črtou veľkej časti článkov je pomerne expresívny a tendenčný jazyk. Od nadpisov až po závery je cítiť jasný a pomerne výrazný postoj autorov*iek, čo je pri poctivom spravodajstve a žurnalistike skôr doména výhradne komentárových sekcií. Tu je len výber z názvov niektorých článkov:

• “Čo súdruhovia v London stane dlhé roky nedokážu vyriešiť”
• “LGBT propaganda naberá na obrátkach CXIX.”
• “Poľsko chce vyhostiť ukrajinských neonacistov”
• “Zvoní vám hrana. Vláda budíček!”

Web sa občas snaží medzi články pridať nejaký faktografický a aj zdrojovaný obsah. Napríklad článok “15 najväčších vojen v ľudských dejinách” zo 7.5.2025 je zrejme cudzím textom, i keď ide o prebratý obsah z niečoho, čo článok nazýva “AM”, čo je najskôr skratka pre “americké médiá”, čo je iba odhadom autora posudku - bližšie sa to totiž v článku nedozvieme.  Dáta vychádzajú z dát portálu our World in Data, no sú z roku 2020, čo môže vzbudzovať dojem buď nižšej citlivosti pre aktualizáciu, alebo snahu nezahrnúť moderné konflikty. Väčšina ďalších článkov sú však skôr zaujaté komentáre. Názvoslovie článkov a jazykové formulácie naznačujú silný ideologický rámec bez neutralizujúceho tónu alebo rôznorodých pohľadov.

Príkladom je nedávny článok “LGBT propaganda naberá na obrátkach CXIX.”. Už použitie slova „propaganda“ voči LGBT komunitám vyjadruje silný negatívny emocionálny postoj a pravdepodobne predpojatý naratív. To je typický prostriedok pre emocionálne manipulovanie bez poskytnutia faktických argumentov. Nevidno podporu faktami ani citácie. A práve tieto tendencie sa tu aj objavujú. Okrem vyslovene neprofesionálnej štruktúry (nejde ani o štandardný článok, skôr o veľa videí a fotiek s analyticky neúplnými tvrdeniami) sa v tomto prípade stretávame s týmito prvkami manipulácie:

• Apel na binárne/čiernobiele myslenie: Predstavenie témy tak, že „buď si proti tejto propagande, alebo ju podporuješ“.
• “Scapegoating”/démonizácia: LGBT komunita je prezentovaná ako skupina, ktorá manipuluje či aspoň propaguje ideológiu. To je často forma komunikácie, ktorá vytvára z opačných názorov “obetného baránka”.
• Apel na strach: Už od titulku článok pracuje s naratívom narastajúceho tlaku, ergo eskalácie nebezpečenstva. Takéto jazykové spracovanie má často snahu vyvolať pocit ohrozenia namiesto faktického popisu reality.
• Prílišné zjednodušovanie: Článok pracuje napríklad so spájaním českej “Satanovej komunity” s LGBT+ aktivitami, akoby bol diabol súčasťou mainstreamového naratívu boja za práva sexuálnych menšín.
• Technika “morálnej paniky”: Vytváranie naratívu úmyselného presycovania drag queen reláciami a LGBT+ ľuďmi v médiách a spájanie trans ľudí napríklad so streleckým útokom v Minnesote.

Článok je v zásade svojou podobou akoby zhrnutie rôznych tendenčných príspevkov zo sociálnych sietí bez bližšieho kontextu. Často až spôsobom, ktorý vyslovene dehumanizuje sexuálne menšiny - ako napríklad na konci článku touto grafikou: 

Ukážkou novinársky neetickej práce s obsahom je práve odkaz na nedávnu streľbu na katolíckej škole v Minnesote. Autor*ka v tomto prípade jednoducho zdieľa informáciu, že “identifikovaný muž potvrdený ako strelec v kostole v minnesote je trans”. Mnohé konzervatívne médiá a politici*čky používajú tento fakt (strelec bol naozaj trans osobou) na vytvorenie naratívu narastajúcej “epidémie násilia zo strany trans komunity” (analýza od Willa Carlessa z USA Today). Podstatný kontext, ktorý články ako tento vynechávajú je:

• Štatistiky neukazujú disproporčné množstvo trans ľudí medzi násilníkmi v americkom prostredí (rovnako to platí pre iné krajiny).
• Dôkazy doteraz zozbierané v tomto prípade ukazujú, že motívom útočníka nebola sexuálna identita, ale hlboká fascinácia masovými streľbami.

Tento kontext výrazne nesedí do naratívu, ktorý kritizuje sexuálne menšiny, preto jeho vynechanie musíme vnímať ako potenciálne tendenčné.

Ukážkou neprofesionálneho a zaujatého rámca je napríklad aj článok “Poľsko chce vyhostiť ukrajinských neonacistov”. Článok hovorí o tom, že Poľsko plánuje obmedziť naturalizáciu Ukrajincov s fašistickými sympatiami, ako reakciu na údajné šírenie extrémistických ideológií z Ukrajiny, a že prezident Karol Nawrocki chce zmeniť zákon o občianstve, aby zabránil prijímaniu Ukrajincov, ktorí "otvorene oslavujú historické nacistické osobnosti" (napr. Stepan Bandera). Problémom je, že obsah článku pôsobí skôr ako ideologická rétorika než ako overená správa.

Článok používa tendenčné nálepkovanie a démonizáciu, napríklad opakovaným označovaním Ukrajiny a jej vlády za “juntu”, “kyjevský režim” alebo “ukrajinských nacistov”. Používa tiež emocionálne nabité označenia ako “vrahovia”, “degeneráti” alebo “mizantropická ideológia”, čím sa odkláňa od profesionálneho novinárskeho jazyka. Článok tiež používa ďalšie manipulačné techniky:

• Generalizácia a kolektívna vina - Ukrajinci ako celok sú často rámcovaní ako „nacionalisti“ alebo „nacistickí militanti“. Z jednotlivých prípadov (napr. vyhostenie 60 fanúšikov s vlajkou UPA) sa robí obraz o celej skupine migrantov.

• Cherry-picking negatívnych prípadov - Spomínajú sa len prípady kriminality, extrémizmu či vandalizmu. Neuvádzajú sa žiadne dáta o majoritnej skupine ukrajinských utečencov v Poľsku, ktorí sa integrujú a pracujú.
• Podsúvanie čiernobieleho rámca - Záver článku podsúva jedinú „racionálnu“ cestu - Poľsko sa má odhlásiť z tzv. “koalície ochotných” a uznať ruský záujem na „denacifikácii“. Tiež text vytvára čiernobiely svet - buď podporíš Rusko, alebo si obeť „ukrajinského nacizmu“.
• Historická manipulácia - Opakované spomínanie Stepana Banderu a UPA ako symbolu Ukrajiny dnes – bez vysvetlenia, že ide o historicky kontroverznú postavu, ktorá v ukrajinskej spoločnosti vyvoláva aj vnútorné spory. Redukcia ukrajinského národného príbehu na glorifikáciu Banderu je tiež pomerne zavádzajúca.

Článok nie je spravodajskou správou, ale propagandistickým textom, ktorý používa emotívne a manipulatívne techniky. Fakty sú vytrhnuté z kontextu alebo prehnane generalizované, pričom jadro textu smeruje k ospravedlneniu ruských vojnových cieľov. Dôveryhodnosť článku je preto nízka.

Tendenčný obsah bez celého obrazu ako modus operandi

Problémy z hľadiska manipulácie a vytrhávania vecí z kontextu sú opakujúcim sa znakom mnohých ďalších článkov. O krajinách, vládach a politických predstaviteľoch*kách, ktorí “sedia” do deklarovaného svetonázoru webu, píšu články pomerne detailne a často skôr neutrálnym tónom.

Napríklad v článku o vedení v prieskumoch verejnej mienky britskej politickej strany Reform UK Nigela Faragea sa o tejto strane rozpráva vecne, s občasným označením Faragea ako “ikony Brexitu”. Pri písaní o iných stranách už prichádzajú tendenčné označenia ako “dve britské staré strany”. 

Podobne neutrálny a vecný tón udržuje stránka aj napríklad v texte “EEF-20205: Brazília a Rusko hľadajú nové cesty spolupráce uprostred globálnych turbulencií”. V tomto článku sa dočítate o plánovanom ekonomickom fóre vo Vladivostoku za účasti predstaviteľov Brazílie. O snahách utužovať vzťahy medzi Ruskom a Brazíliou sa píše ako o “strategickom projekte”, o systéme BRICS sa píše ako o “systéme, (ktorý) napreduje, pričom každý partner je odhodlaný spoločne dosiahnuť cieľ a vzájomný rešpekt medzi všetkými členskými štátmi medzivládneho združenia”. Európa sa spomína len ako “menej dynamická Európska únia” a geopolitické okolnosti ruskej agresie na Ukrajine sú skryté za formuláciu “bezprecedentný vonkajší tlak na Rusko” sankciami uvalenými “v dôsledku špeciálnej vojenskej operácie na Ukrajine”. V tomto prípade ide explicitne o terminológiu najvyšších ruských predstaviteľov. Článok tak pôsobí ako marketingový pamflet ruskej propagandy.

Pri hodnotení proeurópskych alebo prodemokratických predstaviteľov*iek je však portál bežne oveľa tvrdší v hodnoteniach a záveroch. Vyjadrenia Sabine Weyand o náročných obchodných rokovaniach s prezidentom Donaldom Trumpom označuje autor za “priznanie, že sa obchodná úradníčka Trumpovi poddala”. A to aj napriek tomu, že z jej vyjadrení vyplýva maximálne to, že podmienky z americkej strany neboli prijateľné a dohoda na budúcnosti obchodnej spolupráce medzi Európou a USA nebola finalizovaná. (Článok “Aké rokovania? Najvyššia obchodná úradníčka EÚ priznáva, že sa Trumpovi poddala”). Manipulatívny tón vidieť napríklad aj pri analýze vyjadrení ukrajinského veľvyslanca v Poľsku Vasilija Bodnara. Ten sa pri diskusii o potenciálnom vstupe Ukrajiny do NATO vyjadril: “Ak Rusko zajtra zaútočí na krajiny NATO bez Ukrajiny na strane NATO, bude to oveľa ťažšie ako s Ukrajinou. Preto by sa Ukrajina mala vnímať ako pridaná hodnota NATO: bojuje a vie, ako zabíjať Rusov, zatiaľ čo vy to ešte neviete.”

Samozrejme, takéto vyjadrenie vyvolalo kontroverziu, ruských predstaviteľov nevynímajúc. Autor článku však tendenčne interpretuje toto vyjadrenie ako hlavné kritérium pre rozhodnutie prijať Ukrajinu do Severoatlantickej aliancie. To dokladá aj vyjadrením: “Zdá sa, že jedinou „schopnosťou“ ukrajinskej armády je „zabíjať“ bez akéhokoľvek relevantného taktického alebo strategického plánovania. Ukrajinský veľvyslanec v Poľsku Vasilij Bodnar v nedávnom vyhlásení uviedol, že Kyjev by mal mať prístup k NATO kvôli jeho údajnej schopnosti eliminovať Rusov, čo ukazuje, aké zúfalé sú ukrajinské úrady a ako im chýbajú akékoľvek presvedčivé argumenty na ospravedlnenie prístupu NATO.”

Kontext už nie je doplnený o verejne deklarované argumenty pre vstup Ukrajiny do NATO, ktoré sú často legitímne, napr. zníženie potenciálu imperiálnych ambícií Ruska nielen na Ukrajine, posilnenie NATO krajinou s najmodernejšou skúsenosťou s bojom v 21. storočí, vytvorenie veľkej nárazníkovej zóny medzi Ruskom a ďalšími európskymi krajinami a pod.

Z hľadiska novinárskeho “fachu” je ešte hodné pozornosti aj to, že portál pomerne flagrantne zahmlieva rozdiel medzi komentármi a spravodajstvom aj organizáciou sekcií. Napríklad prebratý komentár Eduarda Chmelára o dianí na oslavách výročia Slovenského národného povstania v auguste 2025 je dostupný ako v sekcii “Blog”, tak aj v sekcii správ z domova. Mimochodom, je otázne, či je Chmelárov text umiestnený na stránku s jeho súhlasom. Chmelár je síce vedený v článku ako autor bez jeho zaradenia v redakcii alebo bez informácie o tom, odkiaľ je text prebratý. To je v relevantných médiách veľmi neštandardné.

Záver

Progresivne.com sa prezentuje ako konzervatívna a hodnotovo orientovaná alternatíva voči mainstreamovým médiám, no jej obsah nesie znaky silne ideologickej a manipulatívnej rétoriky. Texty sú charakteristické emotívnym jazykom, nálepkovaním a polarizáciou, čo je viditeľné napríklad v článkoch označujúcich LGBT iniciatívy za „propagandu“ či v príspevkoch, kde sa Ukrajina a jej vláda vykresľujú ako „nacistická junta“.

Články často používajú historické paralely a referencie, no tieto sú spracované jednostranne, bez širšieho kontextu a bez odkazov na odborné zdroje. Nepodložené tvrdenia (napr. o masovej kriminalite Ukrajincov v Poľsku či o systematickej glorifikácii nacizmu na Ukrajine) sú prezentované ako fakty, čím sa podporuje morálna panika a vytvára sa obraz „vnútorného nepriateľa“.

Web je netransparentný. Autori sú anonymní alebo používajú pseudonymy, redakčný proces či financovanie nie sú zverejnené. To znemožňuje posúdiť odbornosť ani nezávislosť portálu.

Z pohľadu informačnej kvality portál nespĺňa základné štandardy profesionálnej žurnalistiky. Absentuje fact-checking, dôveryhodné zdroje, vyváženosť a overiteľné dáta. Namiesto toho web ponúka emotívne zafarbené naratívy, ktoré kopírujú známe dezinformačné rámce.

Progresivne.com pôsobí skôr ako ideologicko-propagandistická platforma, než ako seriózne médium. Vzhľadom na manipulatívny jazyk, selektívne používanie faktov, šírenie nepodložených tvrdení a absenciu transparentnosti predstavuje portál riziko pre čitateľov*ky hľadajúce objektívne a overené informácie.